Ten náš herný život.

Aligator , 19.07.2018 18:58

Mohlo to byť už niekedy okolo roku 1994, kedy sa začal písať príbeh vzniku môjho celoživotného hobby – hranie hier. Aj keď v tej dobe som o tom ešte takto nerozmýšľal. Mal som pravdepodobne 7, a chodil som buď do prvej, alebo druhej triedy základnej školy. Ako malého, kučeravého prcka čo bol v triede najmenší (aby potom prijali do školy ešte menšieho a ja som tento - mnou pozitívne vnímaný - titul stratil ) vtedy vôbec nezaujímali počítačové hry – jednoducho preto, že k ničomu takému som sa vtedy ešte nedostal… Na chodbách školy sa vtedy hrali céčka, niektorí frajeri ich mali omotané okolo krku v reťazi a hrávali sme s nimi fúkanú (umyté zuby boli výhodou…) niektorí chudobnejší hrávali revolučné “hip hap hop” o fejkové doláre na záchode. Maminy si chodili pre svoje ratolesti do školy keď im bolo zle na takých bicykloch, ktoré sú dnes snáď už len v múzeách. Ako auto v tej dobe sme mali buď trabanta, alebo teoreticky možno už škodu 120 (s macherskými obdĺžnikovými svetlami),  namiesto “mobilného telefónu” sme vtedy mali pevnú, analógovú linku s kruhovým vytáčaním čísiel. CRT monitory vtedy vyžarovali toľko radiácie, že toľko nedostanete ani keď vám dnes niekoľko krát preskenujú celý chrup u doktora vysoko výkonným röntgenom. Ale čo je najdôležitejšie - do prvého dielu maxihry ostávali ešte 3 roky a do vynájdenia prvého modelu škody Fabie 1 ostávalo 5 rokov. (Fabie v porovnaniach skrátka nesmú chýbať ) Keby niekoho zaujímali politické reálie, bolo tesne po rozdelení Československa a Mečiar u nás začal mohutne “privatizovať” po všetkých stránkach všetko čo sa dalo.

 

V tejto pohnutej dobe som sa ako bezstarostný, kučeravý prcek prezývaný vďaka svojmu bohatému, členitému porastu na hlave “brko”, lebo som bol “brčkavý”, stal svedkom pre mňa zázraku. Na jednej z návštev u mojej revolučnej babky sa mi zmenil život - dostal som sa do kontaktu so systémom, ktorý mal vesmírnu skratku SNES (Super Nintendo Entertainment System). Spolu so svojím bratom, ktorý sa volá Mário, sme tam našli hru, ktorá sa volala Mario World – síce v tej dobe sme nevedeli čo znamená slovo World, vedeli sme ale, čo znamená slovo Mario – a preto voľba bola jasná … (dobre, dobre, priznávam, trošku fabulujem, reálne to bolo tak, že nás proste posadili pred čarovnú krabičku kde nám aj pustili hru a nikto sa nikoho nič nepýtal )

No a vtedy to začalo. Predstavte si, že vyhráte vilu na kraji veľkomesta, pán Ferrari dovezie svoj nový model priamo do vašej novej garáže, a vo verande vás bude čakať prekrásna, prsnatá panna, s koláčom v ruke… mmm áno presne tak!.. s kolaaačom - čokoládovým! Mňam!... Zoberte tento pocit, vynásobte to 10timi, a dostanete veľmi zhruba eufóriu akú sme nadobudli pri hraní tejto, vtedy inak veeľmi pre nás ťažkej hry.

Ako sa neskôr ukázalo, dať nám zahrať niečo takto božiii bola chyba. Pre našich rodičov prirodzene. Nakoľko od tejto udalosti boli (na vcelku dlho) moji rodičia vystavený obrovskému, dlhodobému, neprestávajúcemu psychologickému tlaku, tak veľkom ako len 7 ročné dieťa dokáže u rodičov vyvolať – čiže bavíme sa o ooooobrovskom tlaku, ktorý mal za ciel jediné – prinútiť ich k tomu, aby nám kúpili tiež takúto boží konzolu.

Problém bol ale hlavne v tom, že moji rodičia v tej dobe boli všetko možné, ale rozhodne neboli boháči (to by tak trochu vysvetľovalo toho trabanta). A jednoducho si to nevedeli dovoliť. To samozrejme dieťa nechápe, a tak psychologický tlak pokračoval až sa to raz zlomilo, a naši rodičia urobili finančný kompromis – a to bola chyba zase pre nás deti - kúpili nám totiž hnusnú, šitnú napodobeninu konzole od nejakého Vietnamca z tržnice… A to bola moja prvá konzola <3 – neviem ako sa volala, ale mala pištoľku ako malo aj Nintendo, a mala pár predinštalovaných hier, ktoré boli katastrofálne. Herná eufória prišla ku svojej prvej skúške, trochu opadla, a aj keď už bola nezmazateľne zapísaná do mojej duše, dalo sa hovoriť o mojej prvej hernej kríze.

Hovorí sa, že rodina, je to najdôležitejšie v živote – a ukázalo sa to ako pravda, ako záchranca na bielom koni prišli starší bratranci, ktorí jeden po druhom začali nadobúdať nejaké tie počítače. A tak u jedného bratranca som hral prvý krát Test Drive 1 (áno tá hra, ktorá uzrela svetlo sveta v roku 1987, teda v roku v ktorom som sa narodil), a u druhého fenomenálneho Ugh (rok vydania 1992), a aby toho nebolo málo, dostal sa mi do rúk aj Prehistorik.

Ako sme rástli, začali aj spolužiaci nadobúdať tieto zázračné mašiny, a moje okolie začalo plniť od starých Comodorov, až po najlepšie 486ky – ale to už boli fakt frajeri, a ja som tak u kamošov mohol hrať ďalšie bombastické hry (ako Carmagedoon, Mortal Kombat, Duke Nukem, Wolfenstaina, Dooma atď.) ale čo bolo najlepšie, moji rodičia sa pochlapili (matky to majú s pochlapením často docela ťažké…) a aj oni spravili synkovi radosť – kúpili nám nadpozemský Pentium 1, 100Mhz, 8 alebo16MB RAM, s pevným diskom 850 MB (0.8 giga)!!!!!!!!! Čo bolo vesmírne delo, a so mňa sa s hrdosťou stal človek (ktorý okrem iného vedel z Dosu pustiť Norton commander! ) tkz. “pécečkár”.

Doteraz si pamätám ako sme celá trieda išli niekam von, a spolužiaci čo mali spropadenú diabolskú konzolu s takým divným názvom - PlayStation 1 (čo už samo o sebe znelo ako čisté zlo!) začali vyvolávať tvrdé hádky. Zvlášť preto, lebo títo moji kamaráti bohorovne tvrdili (so škodoradostným výrazom na tvári, ktorý by aj pápeža prinútil vážne uvažovať o použití chvatov, hmatov, uderov, kopancov...) vraj aká je to najlepšia vec na hranie, dokonca tvrdili, že je ďaleko lepšia ako počítač, ts! To hovorili nám, detským zakladateľom sekty Svedkovia Pécečkovy (predchodca PC Master Race)! Títo malí červíci vôbec nevedeli aké to je hrať bomby typu Age of Empires, Command & Conquer, Supaplex, Tomb Rider, Theme Hospital, Transport Tycoon, Diablo, Starcraft či hru, ktorá sa mi načítavala vždy 300 rokov ale bola to z prehľadom najlepšia hra na svete!!!!!! A síce sám božský, izometrický, sexy Fallout!!! … Hovorili mi o nejakých blbostiach ako Tony Hawk’s Pro Skater, Gran Turisme či … a teraz to prišlo, konečne niečo čo som poznal zo supernej maxihry - Crash Bandicoota… Boli to jednoducho malí ČURÁ**CI! .. ehm, nemal som doma PSko, ale keď som prišiel niektorým spolužiakom na návštevu (áno hlavne k tým, čo mali ten hnusný uškľab na ksichte) tak som začal uznávať (aj keď vtedy nie úplne) že aj tá konzola od Sony môže byť celkom fajn. (a potom som sa vrátil k môjmu doteraz neprekonanému Falloutu 2ke!!! )

Teraz trochu serióznejšie: Najvtipnejšie na tom období boli práve tie hádky. Vtipne na tom je, že tieto detsky hlúpe a do seba zahladené hádky o najlepšiu platformu sa dejú stále aj dnes a denne... a dokonca ju vedú často aj dospelí ľudia… čo je skoro až neuveriteľné. OK koniec serióznej vsuvky.

Potom prišla doba mobilov a každý chcel mať Nokiu 3210 (3310 bola trochu neskorej) a hrať na ňom hadíka. A potom… Potom prišla doba temna a ďalšia herná kríza, ktorá bola najdlhšia a najväčšia v mojom živote – volala sa “puberta”. Kamaráti sa menili na drsnejšie indivídua (fyzicky ale boli stále roztomilé deti ako ja ), aj keď ja som sa aspoň konečne ostrihal a nebol som taký brčkavý… dokonca aj tí chalani s veľkými prsiami a dlhými vlasmi ktorých som začal rozoznávať od tej doby pod všeobecným názvom – “ženy” sa mi začali nejak zvláštne páčiť… večery za kompom vystriedali večery vonku v partii, veľké peniaze za (pálene) hry boli vymenené za ešte väčšie peniaze na cigarety, slovník bol obohatený o cool nadávky, pocit slobody zapožičiavala dvadsaťkorunáčka v kapse čo v pohode stačilo na kofolku, nejakú tú chvíľu biliardu a nejaká koruna ostala aj do jukeboxu na pesničku od Nirvány, Limb Bizkitu či Metaliky.



A môj PC zostarol. A vtedy PC vedel zostarnúť naozaj, naozaj rýchlo. Čas utekal rýchlo a svetlo sveta uzrela konzolka Ps2, dokonca niekde tam vonku bolo už aj Nintendo 64, Nintendo Game Cube, prvý Gameboy atď. To všetko ma nejak minulo. Namiesto toho som však zažil pocit aké to je keď je človek ožralý pod obraz boží… aké to je, keď človek vracia z cigariet… kopu diskoték, dokonca som videl tých chalanov s prsiami ako sa bozkávajú! Dokonca aj ja som sa už bozkával! A vôbec všetko išlo smerom, že sa zo mňa stane absolútny nehráč a obyčajný, alkoholický, pupkatý (počujem niekde v dialke škodoradostné "typický slovák"?!) starý táta čo frfle na hry aké je to zlo. 

Samozrejme ešte občas tu a tam prebleskla iskra hrania v podobe návštevy herne, ktorú sme mali v meste môjho bydliska. Všeobecne to bolo to obdobie, kedy takéto herne vznikali ako huby po daždi všade a človek si vedel za 30 Sk na hodinu zahrať s kamarátmi Counter Strike, alebo Battlefielda, a to boli už iné bomby… Doteraz si pamätám (a teraz príde nerdácky zážitok), ako sme s kamošom hrali v herni battlefielda, len tak si behám po mape a v tom reálne začne môj kamarát za počítacom vyslovene jačať.. Kričal nezvyčajne hlasno a dlho, tak ako keby ho niečo veľmi bolelo, bolo to dlhé, hrôzostrašné “AAAAaaaaAAAa”, nevedel som čo sa deje, či nám nehorí herňa alebo tak, pozriem do monitoru a vidím vrtuľník ako sa rutí k zemi… Samozrejme práve v tom vrtuľníku bol ten môj kamoš… už bol veľmi nízko pri zemi, vo výhľade mi začal brániť virtuálny dom a z poza toho domu sa náhle ozvala obrovská rana po náraze vrtuľníka… - kamarát zomrel…. A ja som to videl (a počul!) na vlastné oči (uši)... COOL!!!!!… (koniec nerdáckeho zážitku) Prirodzene som vtedy vybuchol smiechom a smial som sa dlhé minúty… Niečo čo je dnes bežné, bolo vtedy úplne nové, a bol to presne ten typ zážitku, ktoré práve hry vedia tak dobre sprostredkovať.

Presunieme sa teraz roky v čase.

Na konci strednej školy som pracoval (praxoval) vo firme kde skladali PCka, a z toho čo som si tam zarobil som minul na svoj kompík - padla za obeť nejaká tá zostava. Milióny hier k tomu – konzolám som stále odolával… Potom som začal študovať na informatike na výške… Počas tohto obdobia som sa stretol so samotným diablom (nie profesor fyziky mal k tomu blízko ale existovalo este niečo horšie...) hra World of Warcraft. Ako fanúšik Blizzard hier som tej hre absolútne podľahol, až tak, že naozaj môžem povedať, že som sa stal na nej závislým. Táto závislosť ma stála pár rokov štúdia naviac, nakoľko sa mi v tej dobe zdalo ďaleko rozumnejšie venovať sa ešte pár hodín hre, ako sa ucíť na tú skúšku – ktorú predsa môžem spraviť aj na ďalší termín…. na ďalší semester… na ďalší rok… atď.… (Prekvapujúca) poznámka pod čiarou: Nakoniec som sa z toho dostal a výšku doštudoval!

Okrem pevného odhodlania a dospenia mi k zbaveniu závislosti na WoWku pomohla ďalšia droga – Ps3. Počas výšky som si totiž ešte spravil radosť PlayStationom. Hry ako God of War, Uncharted, Gran Turismo, Resistance, Ratchet, Heavy Rain ci Killzone zo mňa spravili pravovernú Sony ovcu a na kompík som tak ľahšie zabúdal. Dokonca som si kúpil Wii-cko… a z neexistujúcich výpredajov som postupne nadobudol ultra mega bomby ako Mario Galaxy 1 + 2, Mario Kart, Zeldu a podobne… 

Až som začal pracovať. Mesiace driny, chudoby v škole a neskutočné muky pri učení na skúšky, vystriedala práca a dospelácky život bol konečne tu!

Konečne som po príchode z práce nemusel riešiť školu, ale mohol som mať voľno. A hádajte čo som si kúpil z prvej výplaty? … Dám vám možnosti:

a.) Išiel som si konečne oddýchnuť od školy na dovolenku na predĺžený víkend do Brna

b) Poskladal som si predražené PC, že aj ďalšie výplaty do toho išli….

c) Kúpil som si prepadák menom WiiU

d) pomohol som vybudovať kultúrny dom pre seniorov a deti v núdzi, nakoľko starosta obce bol môj dobrý kamarát.

 

Teraz je ten čas kedy si máte tipnúť.

 

Áno, možno trochu prekvapujúco, ale ako človek, ktorý nie je ľahostajný ku svojmu okoliu som urobil to najlepšie čo som so svojimi peniazmi urobiť mohol -> Kúpil som si WiiU! Opäť super klasiky (Mario 3D world, Mario Kart atď.) ku ktorým sa pridal Donkey Kong, Mario Maker, Bayonety, Pikmin, Captain Toad atď. Ďalším výplatám padlo za obeť aj 3DSko, poskladal som si nový komp, a teraz kúpil nedávno aj Nintendo Switch a na vianoce (keďže som poslúchal cez rok) som si našiel pod stromčekom Ps4 Pro. 

Inak povedané od tej doby čo som sa ako malý, kučeravý chlapec posadil prvý krát k SNESku u babky s bratom uplynulo strašne, strašne veľa času. Kopu vecí sa zmenilo, dospel som, ostrihal som sa ..., dokonca viac krat... vyštudoval, našiel prácu, zažil veci... Ale jedna vec sa nezmenila už desiatky rokov – a to je moja vášeň pre hranie. Hry mi defakto tvarovali celý život, nakoľko výber školy, povolania a všetkého čo mi dnes prináša/prinášalo prachy, plynie z tej dávnej fascinácie technikou, hraním a zdieľaním herných zážitkov s blízkymi. Čiže nenapadá ma nič lepšie ako ukončiť tento blog poďakovaním:

 

Babko – dakujem že si si vtedy kúpila to Nintendo!

 
 
 

KOMENTÁŘE

    Pro přidání komentáře je nutné být registrován a přihlášen.
     
    8

    Destiny 2: Shadowkeep

    9

    The Legend of Zelda Link’s Awakening

    8

    Trine 4: The Nightmare Prince

    8

    Concrete Genie

    8

    Borderlands 3

    10

    Death Stranding